Život Prešova
online
online
Pred 120 rokmi sa narodil Hugo Haas,komik so smutným životným príbehom
19.02.2021 Celý región
Brno/Bratislava
19. februára (TASR) - Hugo Haas patril k najväčším hviezdam
prvorepublikového českého filmu. Ako herec a tiež autor sa podpísal pod
viacero nestarnúcich komédií. Po rokoch slávy, búrlivých večierkov,
milostných dobrodružstiev a opojenia všetkého druhu, vrátane vtedy
módneho kokaínu, zažil aj poníženie, osobné tragédie, depresie a
zdravotné problémy. Posledné roky života strávil vo Viedni, kde zomrel
náhle 1. decembra 1968. Od narodenia legendárneho herca, režiséra a
producenta Huga Haasa v piatok 19. februára uplynie 120 rokov.
Hugo Haas sa narodil 19. februára 1901 v Brne (niektoré zdroje uvádzajú aj 18. február). Otec Zikmund Haas mal obchod s obuvou, matka Olga rodená Epsteinová, bola ruská šľachtičná. Študoval spev na brnianskom konzervatóriu. Jeho pedagógom bol aj skladateľ Leoš Janáček. On vraj Haasovi poradil, aby sa radšej venoval činohre. Podľa inej verzie si jeho talent všimol riaditeľ brnianskeho Národného divadla Václav Štech a ponúkol mladému Haasovi angažmán.
V každom prípade sa Haas po skončení školy v roku 1920 ocitol na divadelných doskách. Po krátkom pôsobení v Ostravskom divadle a v pražskom Divadle komedie prešiel napokon v roku 1924 do Divadla Na Vinohradech a od roku 1930 sa stalo jeho materskou scénou Národní divadlo. Exceloval už na javisku a bolo otázkou času, kedy si ho všimnú aj filmoví režiséri.
Po troch nemých filmoch z roku 1925 si v roku 1930 zahral v prvej českej zvukovej snímke Když struny lkají režiséra Friedricha Fehéra. Skutočný zlom však pre Haasa znamenala komédia Muži v offsidu. Prózu spisovateľa Karla Poláčka o nadšencoch pre futbal (alebo ako sa vtedy vravelo, pre "kopálistov") nakrútil v roku 1931 Svatopluk Inneman. Haas zažiaril v úlohe obchodníka Roberta Načeradca, ktorý fandí pražskej Slávii, no ako asistenta zamestná priaznivca Sparty Emana Habáska (Eman Fiala). Vďaka hereckej zostave doplnenej o Jindřicha Plachtu, Theodora Pištěka a ďalších, vznikla divácky obľúbená komédia a navyše sa v plnej miere prejavil Haasov komediálny talent.
V ďalšej komédii Život je pes (1933) vytvoril Hugo Haas hneď trojrolu. Stretol sa tu s nádejným režisérom Martinom Fričom, a tiež s vychádzajúcou hereckou hviezdou Adinou Mandlovou, s ktorou ho spojil aj partnerský vzťah. Zo spolupráce Haasa s Fričom sa zrodili ďalšie komédie Mazlíček (1934), Jedenácté přikázání, Ať žije nebožtík (oba 1935) a tiež film Mravnost nade vše (1937) pranierujúci pokryteckú morálku. Mandlová v ňom hrá, paradoxne, dcéru hlavného hrdinu v Haasovom podaní.
Nebolo tajomstvom, že Haas bol miláčikom žien a ich obdivu sa nijako nebránil. To však platilo do chvíle, kým nespoznal dcéru posledného veľvyslanca cárskeho Ruska vo Švajčiarsku. Marie "Bibi" Bibikoffová ho očarila natoľko, že spolu zostali.
V roku 1937 Haas presvedčil publikum aj ako dramatický herec i ako režisér, keď na filmové plátno preniesol inscenáciu Bílá nemoc (1937) z pera Karla Čapka. Toto dielo sa stalo najvýraznejším varovaním pred hrozbou fašizmu, aké v predmníchovskom Československu vzniklo. A predznamenalo aj osud samotného Haasa, ktorý už zakrátko pocítil krutosť nacistického režimu.
Pre svoj židovský pôvod bol čoraz častejšie terčom útokov. Ťažko prežíval smrť svojho priateľa Karla Čapka počas Vianoc 1938. Haas vtedy povedal: "To už je naozaj koniec. Teraz sa to všetko začne."
V roku 1939 dostal okamžitú výpoveď z Národného divadla. Pred manželkou v rizikovom tehotenstve ju však tajil. Pravidelne večer odchádzal z domu, aby si myslela, že ide na predstavenie, v skutočnosti sa však prechádzal pražskými ulicami. Po 15. marci 1939, keď Čechy a Moravu obsadili Nemci, na Haasa raz v bare vystrelil opitý nemecký dôstojník. Hneď po tejto udalosti Haasovci utiekli cez Francúzsko a Španielsko do USA, pričom v Prahe museli nechať svojho päťtýždňového syna. Rodičov opäť videl až po vojne ako sedemročný.
Za oceánom sa Hugo Haas prepracoval od menších úloh cudzincov až k samostatnej režisérskej a scenáristickej práci, založil si tiež vlastnú produkčnú spoločnosť. Za jeho najlepší zámorský film kritika považuje snímku Pick Up (Hlídač č. 47) z roku 1951, v ktorej sa Haasovi podarilo preniesť známy český román do amerického prostredia. Film Paradise Alley (Rajská ulička, 1962) bol jeho posledným.
Haas sa vrátil do Európy a v roku 1961 sa usadil vo Viedni, aby bol blízko rodného Brna. Počas politického odmäku navštívil Československo, no jeho návrat na javisko či na filmové plátno v rodnej krajine sa napokon neuskutočnil. Koncom 60. rokov sa jeho zdravotný stav zhoršil, prekonal infarkt, trpel depresiami a astmou – tú dostal ešte vo vojnovom období, keď sa dozvedel, že jeho otec a brat Pavel zahynuli v koncentračnom tábore. Aj vzhľadom na trpké životné skúsenosti znášal mimoriadne ťažko okupáciu Československa v auguste 1968.
Vo svojom byte si 1. decembra 1968 varil vajíčka, ktoré mu však prihoreli. Keď kuchyňu zaplavil dym, dostal Hugo Haas astmatický a srdcový záchvat, ktorému podľahol. Jeho manželka zomrela 9. mája 2009. Dokopy nakrútil Hugo Haas okolo 70 filmov a na dvadsiatke sa podieľal aj ako režisér a scenárista.
Hugo Haas sa narodil 19. februára 1901 v Brne (niektoré zdroje uvádzajú aj 18. február). Otec Zikmund Haas mal obchod s obuvou, matka Olga rodená Epsteinová, bola ruská šľachtičná. Študoval spev na brnianskom konzervatóriu. Jeho pedagógom bol aj skladateľ Leoš Janáček. On vraj Haasovi poradil, aby sa radšej venoval činohre. Podľa inej verzie si jeho talent všimol riaditeľ brnianskeho Národného divadla Václav Štech a ponúkol mladému Haasovi angažmán.
V každom prípade sa Haas po skončení školy v roku 1920 ocitol na divadelných doskách. Po krátkom pôsobení v Ostravskom divadle a v pražskom Divadle komedie prešiel napokon v roku 1924 do Divadla Na Vinohradech a od roku 1930 sa stalo jeho materskou scénou Národní divadlo. Exceloval už na javisku a bolo otázkou času, kedy si ho všimnú aj filmoví režiséri.
Po troch nemých filmoch z roku 1925 si v roku 1930 zahral v prvej českej zvukovej snímke Když struny lkají režiséra Friedricha Fehéra. Skutočný zlom však pre Haasa znamenala komédia Muži v offsidu. Prózu spisovateľa Karla Poláčka o nadšencoch pre futbal (alebo ako sa vtedy vravelo, pre "kopálistov") nakrútil v roku 1931 Svatopluk Inneman. Haas zažiaril v úlohe obchodníka Roberta Načeradca, ktorý fandí pražskej Slávii, no ako asistenta zamestná priaznivca Sparty Emana Habáska (Eman Fiala). Vďaka hereckej zostave doplnenej o Jindřicha Plachtu, Theodora Pištěka a ďalších, vznikla divácky obľúbená komédia a navyše sa v plnej miere prejavil Haasov komediálny talent.
V ďalšej komédii Život je pes (1933) vytvoril Hugo Haas hneď trojrolu. Stretol sa tu s nádejným režisérom Martinom Fričom, a tiež s vychádzajúcou hereckou hviezdou Adinou Mandlovou, s ktorou ho spojil aj partnerský vzťah. Zo spolupráce Haasa s Fričom sa zrodili ďalšie komédie Mazlíček (1934), Jedenácté přikázání, Ať žije nebožtík (oba 1935) a tiež film Mravnost nade vše (1937) pranierujúci pokryteckú morálku. Mandlová v ňom hrá, paradoxne, dcéru hlavného hrdinu v Haasovom podaní.
Nebolo tajomstvom, že Haas bol miláčikom žien a ich obdivu sa nijako nebránil. To však platilo do chvíle, kým nespoznal dcéru posledného veľvyslanca cárskeho Ruska vo Švajčiarsku. Marie "Bibi" Bibikoffová ho očarila natoľko, že spolu zostali.
V roku 1937 Haas presvedčil publikum aj ako dramatický herec i ako režisér, keď na filmové plátno preniesol inscenáciu Bílá nemoc (1937) z pera Karla Čapka. Toto dielo sa stalo najvýraznejším varovaním pred hrozbou fašizmu, aké v predmníchovskom Československu vzniklo. A predznamenalo aj osud samotného Haasa, ktorý už zakrátko pocítil krutosť nacistického režimu.
Pre svoj židovský pôvod bol čoraz častejšie terčom útokov. Ťažko prežíval smrť svojho priateľa Karla Čapka počas Vianoc 1938. Haas vtedy povedal: "To už je naozaj koniec. Teraz sa to všetko začne."
V roku 1939 dostal okamžitú výpoveď z Národného divadla. Pred manželkou v rizikovom tehotenstve ju však tajil. Pravidelne večer odchádzal z domu, aby si myslela, že ide na predstavenie, v skutočnosti sa však prechádzal pražskými ulicami. Po 15. marci 1939, keď Čechy a Moravu obsadili Nemci, na Haasa raz v bare vystrelil opitý nemecký dôstojník. Hneď po tejto udalosti Haasovci utiekli cez Francúzsko a Španielsko do USA, pričom v Prahe museli nechať svojho päťtýždňového syna. Rodičov opäť videl až po vojne ako sedemročný.
Za oceánom sa Hugo Haas prepracoval od menších úloh cudzincov až k samostatnej režisérskej a scenáristickej práci, založil si tiež vlastnú produkčnú spoločnosť. Za jeho najlepší zámorský film kritika považuje snímku Pick Up (Hlídač č. 47) z roku 1951, v ktorej sa Haasovi podarilo preniesť známy český román do amerického prostredia. Film Paradise Alley (Rajská ulička, 1962) bol jeho posledným.
Haas sa vrátil do Európy a v roku 1961 sa usadil vo Viedni, aby bol blízko rodného Brna. Počas politického odmäku navštívil Československo, no jeho návrat na javisko či na filmové plátno v rodnej krajine sa napokon neuskutočnil. Koncom 60. rokov sa jeho zdravotný stav zhoršil, prekonal infarkt, trpel depresiami a astmou – tú dostal ešte vo vojnovom období, keď sa dozvedel, že jeho otec a brat Pavel zahynuli v koncentračnom tábore. Aj vzhľadom na trpké životné skúsenosti znášal mimoriadne ťažko okupáciu Československa v auguste 1968.
Vo svojom byte si 1. decembra 1968 varil vajíčka, ktoré mu však prihoreli. Keď kuchyňu zaplavil dym, dostal Hugo Haas astmatický a srdcový záchvat, ktorému podľahol. Jeho manželka zomrela 9. mája 2009. Dokopy nakrútil Hugo Haas okolo 70 filmov a na dvadsiatke sa podieľal aj ako režisér a scenárista.
www.ZIVOTPO.sk
